Na úvod je potrebné objasniť, že pojem priemerný ekvivalentný disponibilný príjem súvisí s meraním materiálneho well-beingu domácností a s tým, ako sa tento ukazovateľ prispôsobuje rozdielnym veľkostiam a štruktúram domácností.
Podľa EU-SILC bol v roku 2008 priemerný ekvivalentný disponibilný príjem na Slovensku 483 eur na mesiac, a stredný ekvivalentný disponibilný príjem len 447 eur na mesiac. Čísla pre banskobystrický, prešovský a košický región sú ešte nižšie. To sú fakty. Pri príjmoch sa stretávame s množstvom rôznych označení, ako napríklad hrubý a čistý príjem. Kým spomínané dva pojmy poznáme, niektoré sú presným opakom. K nim patrí napríklad disponibilný príjem.
Čo je disponibilný príjem? V jednoduchosti povedané, disponibilný príjem je čistý príjem. Niekedy sa označuje aj ako disponibilný osobný príjem. Ide o sumu peňazí, ktorú skutočne dostanete, očistenú od všetkých poplatkov a odvodov. Je to suma určená iba pre vás. Môžete si s ňou robiť čokoľvek chcete.
Napríklad, ak zarábate 1 500 eur, musíte od nich odpočítať všetky odvody. Vy sami sa s tým však trápiť nemusíte. Robí to účtovnícke oddelenie u vášho zamestnávateľa. Počítajme s tým, že odvody sú v hodnote 200 eur. Váš disponibilný príjem predstavuje 1 300 eur. Disponibilný príjem nemusí byť len čistým mesačným príjmom. Pokojne ním môžete označiť aj váš čistý ročný príjem.
Celkový disponibilný príjem domácností V rámci disponibilného príjmu sa môžete stretnúť s označením celkový disponibilný príjem domácností. Počíta sa ako suma hrubého osobného príjmu všetkých členov. K nej sa pripočítajú tzv. zložky príjmu na úrovni domácnosti, napríklad príjem z prenájmu. Od celkovej sumy sa následne odpočítajú pravidelné dane z majetku, daň z príjmu a príspevky na sociálne poistenie.
Ekvivalentný disponibilný príjem Ekvivalentný disponibilný príjem sa počíta z disponibilného príjmu domácnosti. Výsledná suma sa vydelí ekvivalentnou veľkosťou rodiny. Príjem sa následne priraďuje ku každému členovi.
Disponibilný príjem vs. diskrečný príjem S disponibilným príjmom sa často spája ešte jeden pojem - diskrečný príjem, ktorý je presným opakom. Disponibilný príjem sú čisté peniaze, ktoré môžete využiť na čokoľvek chcete. S ich využívaním to ale netreba preháňať. Dôvod je ten, že odvody síce zaplatené máte, ale základné životné potreby nie. Diskrečný príjem označuje sumu peňazí po zaplatení nevyhnutných vecí. K nim patrí napríklad nájom, splátka hypotéky, strava, oblečenie, doprava a iné. Jednoducho všetko, na čo mesačne míňate peniaze a potrebujete to.
Rozdiel medzi týmito dvoma príjmami je kľúčový. Je dôležité, aby ste ho poznali. V posledných dňoch sa v médiách aj v rôznych diskusiách narába s pojmami ako chudobou ohrozené skupiny obyvateľstva. V prvom rade je potrebné si ujasniť to, že pojem chudoba nie je na Slovensku legislatívne upravený. K meraniu chudoby sa tak dá pristúpiť dvoma rôznymi spôsobmi. Jeden prístup poskytuje pohľad cez výdavky domácností, v druhom prístupe je základom rozloženie príjmov všetkých domácností.
Meranie chudoby cez výdavky vs. cez príjmy Skúsme si rozobrať prvý prístup cez výdavky domácností. Tento prístup je dôležitý aj z pohľadu, že na Slovensku bol rozhodujúci pre legislatívne nastavenie sociálneho systému formou pomoci v hmotnej núdzi. Pomoc v hmotnej núdzi je založená na inštitúte „životného minima“. Životné minimum je priamo definované ako spoločensky uznaná minimálna úroveň čistých príjmov osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze. Štát poskytne sociálnu pomoc osobám a domácnostiam, ak ich príjmy nedosahujú úroveň stanoveného životného minima. Hodnota životného minima bola naposledy zreformovaná v roku 1998, jeho sumy sú odvtedy iba pravidelne valorizované mechanizmom stanoveným v roku 2001.
Druhým konceptom je meranie príjmovej chudoby podľa výšky disponibilných príjmov domácností. Zjednodušene povedané, domácnosti s nižším príjmom ako väčšina domácností, sú považované za domácnosti ohrozené chudobou, nakoľko sú tieto domácnosti vylúčené z účasti na „bežnom“ štandarde spoločnosti. Vyjadrené technicky, pod hranicou chudoby sú tie domácnosti, ktorých príjmy nedosahujú vypočítanú hranicu stanovenú ako 60 % mediánu ekvivalentného disponibilného príjmu. Túto hranicu každoročne vypočítava Štatistický úrad na základe údajov z EU-SILC. A keďže tu sa sleduje úroveň príjmov danej domácnosti voči príjmom iných domácností, ide o relatívnu hranicu chudoby.
Zaujímavé je porovnať výsledky vychádzajúce z týchto dvoch konceptov. V roku 2004 bola hodnota životného minima vyššia ako hranica chudoby pre dvojicu s dvoma deťmi, avšak v súčasnosti je hodnota životného minima voči hranici príjmovej chudoby približne na polovičnej úrovni. Počet ľudí ohrozených príjmovou chudobou je relatívne stabilný, závisí od ekonomického cyklu. Po roku 2014 začal počet poberateľov dávky v hmotnej núdzi významne klesať, kým počet ľudí pod hranicou príjmovej chudoby sa významne nemenil. Výsledkom je, že napriek podobnému počtu ľudí ohrozených (relatívnou) príjmovou chudobou, štát nastavením sociálneho systému pomáha čoraz menšej skupine ľudí v hmotnej núdzi.
Navyše, životné minimum vstupuje ako parameter aj do daňového systému. Pomalý rast životného minima vedie k nárastu zdaňovania nízkopríjmových jednotlivcov, keď napr. teraz platia dane aj z minimálnej mzdy. Do zabudnutia z tohto dôvodu odišla zamestnanecká prémia, ale aj fixne nastavená odvodová odpočítateľná položka na zdravotné poistenie, ako odporúčané hlavné nástroje zníženia daňového zaťaženia nízkych príjmov a zvýšenia motivácie pracovať. Životné minimum je efektívnym prvkom sociálneho systému len ak je pravidelne prehodnocovaná jeho úroveň a zároveň je nastavený vhodný valorizačný mechanizmus. Jeho úroveň však v dôsledku štrukturálnych zmien a aplikovanej valorizácie nemusí zodpovedať základným potrebám domácností a teda je vysoko pravdepodobné, že v súčasnosti už neplní svoju funkciu správne.
V súčasnosti je systém poskytovania pomoci v hmotnej núdzi legislatívne nastavený tak, že je v ňom výrazne prítomný prvok pracovnej aktivácie, keďže aj plnú sumu základnej dávky je potrebné odpracovať. Preto prípadné zvýšenie súm životného minima, a nevyhnutne aj dávok, nemusí automaticky znamenať zníženie motivácie pracovať. Kľúčovou otázkou teda je, do akej miery má životné minimum ako „spoločensky uznaná hranica chudoby“ zohľadňovať aj rast bohatstva krajiny, a teda do akej miery má ísť nie o absolútnu hranicu chudoby, ale aj relatívnu. To má aj zásadné implikácie pre to, aké ciele má náš sociálny systém plniť. A preto je legitímne sa pýtať, ak je domácnosť s deťmi ohrozená príjmovou chudobou a je to používané ako argument v prospech masívneho navyšovania vládnych výdavkov, prečo sa nezaoberáme tým, ako zlepšiť existujúci sociálny systém. A to tak, aby efektívnym, finančne menej nákladným spôsobom a dlhodobo cielil podporu všetkým, ktorí to naozaj potrebujú.
Sumy životného minima sa upravujú vždy k 1. januáru, pričom spôsob valorizácie je komplexný a kombinuje príjmový aj výdavkový princíp. Ekvivalentný disponibilný príjem odzrkadľuje rozdiely vo veľkosti a štruktúre domácností. Hlavným ukazovateľom, ktorý Štatistický úrad meria, je počet osôb ohrozených chudobou alebo sociálnym vylúčením. Minimálnu mzdu je možné vnímať ako ďalší z ochranných prvkov, ktorým štát v tomto prípade prenáša podporu nízkopríjmových na zamestnávateľov. Ten súčasný nie je vhodný už len z toho dôvodu, že nekopíruje rast nákladov nízkopríjmových domácnosti.
tags: #priemerny #ekvivalentny #disponibilny #prijem