Skupinová výstava Suterén, ktorá sa uskutočnila v apríli 1989, znamenala uvedenie nového média site-specific inštalácie v slovenskom výtvarnom umení. Podobne ako ďalšie výstavné projekty v rámci neoficiálnej výtvarnej scény bola umiestnená v negalerijných priestoroch. V súčasnom slovenskom výtvarnom umení patrí inštalácia k etablovaným, rešpektovaným a stále aktuálnym médiám. Výstava Suterén bola v našom prostredí nultým bodom jej existencie.
Výstavu inicioval výtvarník Peter Meluzin (1947 - 2019), ktorý ju pripravil v spolupráci s kurátorom Radislavom Matuštíkom (1929 - 2006). Do tejto „akcie“ sa zapojili viacerí autori staršej generácie nonkonformnej tvorby 60. rokov dvadsiateho storočia - akční a konceptuálni umelci: Milan Adamčiak, Július Koller, Jana Želibská - a tiež nastupujúca generácia umelcov, ktorá po zmenách v spoločnosti tvorila hlavný prúd autorov nových médií 90. Pôvodný termín realizácie výstavy bol stanovený na december 1988, ale ten sa z viacerých príčin posúval a menil. Nakoniec náročnosť prípravy, produkcie a realizácie výstavy spôsobili, že vernisáž sa uskutočnila až 14.4. a výstava trvala do 28.4.1989.
Výstavu Suterén dnes vnímame ako významný vývojový medzník, prelomové vystúpenie umelcov s novým výtvarným názorom, za ktorým stála reakcia na umelecké dianie transavantgardy a paradigmu postmoderny. Veľká, zámerne bombastická výstava s prvkami mystifikačnej hry, znamenala razantný, vizionársky obrat v umení. Suterén pritom nadviazal na neoficiálne pôsobiace akčné zoskupenie Terén (1982 - 1987), ktoré nájdeme v skrytom odkaze v samotnom názve výstavy.
Výstava trvala iba 14 dní a umelci pre ňu pripravili 22 nových inštalácií a objektov. Použili v nich rôznorodé obyčajné predmety (ready-made, found object) a variabilné materiály. Inštalácie v katalógu sú uvádzané bez názvu len čistým sumárom predmetov a materiálov, napríklad: „Fúriky, lopaty, pigment, železné konštrukcie školských lavíc, žiarivkové svietidlá“ (P. Meluzin), „Podsvietené hrudy simaxovej skloviny, zrkadlo v lakovanom priestore (Oravec - Pagáč) alebo „Dva rámy s textilom a ping-pongovou sieťkou, zavesené v bielom priestore uzavretom drôtenou sieťovinou“ (J. S).
Odpadové materiály a predmety zo smetísk a zberných dvorov pracovali M. Krén a P. Meluzin. Typickým výtvarným prvkom „suterénových inštalácií“ bolo umelé svetlo, buď v podobe neónu alebo iných osvetľovacích telies. Absolventi Ciglerovho skla v architektúre - Oravec a Pagáč, vystupujúci ako umelecká dvojica, uplatňovali v inštaláciách zrkadlo a sklo v rôznych formách - tabuľové sklo, neopracovaná sklovina, laboratórne náradie. Tento materiál spolu s umelým svetlom vytváral spirituálne nehmotne pôsobiace diela.
Všetky inštalácie Suterénu sa viazali priamo na priestor, existovali vo vymedzenom čase a aj námet, výber predmetov priamo reflektoval pivničný priestor. V Suteréne sa zrodili dve krátko existujúce umelecké združenia zo začiatku 90. rokov: Nová vážnosť (J. Koller a P. Rónai) a Čenkovej deti (P. Meluzin, V. Oravec, M. Pagáč, M. Krén, J. Vystavujúci).
Umelci počas úpravy pivničných priestorov (zľava: M. Krén, V. Oravec, P. Meluzin, M. Pagáč, P.).
„Realizácia celospoločenského esteticko-výchovného programu vyžaduje okrem iného hľadanie nových foriem prezentácie výtvarných diel, netradičných výtvarných riešení, neobmedzujúcich sa na stále výstavné siene. (...) Cieľom výstavy je predstaviť novú tvorbu autorov, ktorá môže byť v úvahách o estetizácii životného a pracovného prostredia, nakoľko sa realizuje v nebytových priestoroch, núkajúcich možnosť prebudovania napr. Akcia-výstava namierená proti umeleckému artefaktu sa týkala kritiky inštitúcií, trhu s umením a upozorňovala na ideologickú manipuláciu tradičných foriem umenia, ktoré zastupovala maľba a socha. Podrobnejšie informácie o výstave Suterén 89 a jej rekonštrukcii v rámci výstavy Osemdesiate. V katalógu k výstave Osemdesiate.
Vplyv na postmoderný pohľad a vítanie nových médií
Postmoderný obrat v slovenskom umení, ktorý výstava Suterén reprezentuje, sa odrazil v akcentovaní kontextu miesta, čase a materiálu. Inštalácie využívali bežne dostupné objekty a reflektovali prostredie, v ktorom vznikali, čo zdôraznilo význam site-specific prístupov ako tvorivého princípu. Výstava bola tiež reakciou na transavantgardu a na potrebu diverzifikácie médií mimo tradičného maľárstva a sochárstva.
Zapojenie generácií a používanie neobyčajných foriem svedčí o prelome medzi oficiálnym a neoficiálnym prostredím. Významné bolo vytváranie nových spoločenských a estetických rámcov prostredníctvom nebytových priestorov a kritickej orientácie voči inštitúciám a trhu s umením.
tags: #postmoderny #obrat #v #slovenskom #umen